Opäť je témou Ukrajina. Prečo chodí nešťastie po ľuďoch...

Autor: Rastislav Kysel | 19.7.2014 o 12:27 | Karma článku: 5,71 | Prečítané:  695x

Let MH17 Boeingu 777 z holandského Amsterdamu do Kuala Lumpur v Malajzii skončil včera svoju púť predčasne, po približne troch hodinách letu, kedy ho pravdepodobne zasiahla raketa protivzdušného  obranného systému BUK a pred pol štvrtou nášho času sa následne zrútil do polí v okolí obce Hrabovo na východe Ukrajiny. Na palube bolo 300 ľudí, prevažne Holanďanov, ale aj takmer tridsať Austrálčanov, 23 Malajzijčanov, na zozname sú Indonézania, Briti, Belgičania, Filipínci, Kanaďan, niektoré zdroje hovoria aj o Francúzoch a Američanoch.  Včera tak nad Ukrajinou,  po sérii vojenských lietadiel,  zrejme zostrelili aj lietadlo civilné, plné turistov a podľa najnovších správ aj odborníkov na AIDS, cestujúcich na kongres v austrálskom Melbourne. Šlo o tragický omyl? Ide o pokus zapojiť NATO a eskalovať tak konflikt na východe krajiny? Teroristický čin šialeného separatistu?

Človek nemusí byť expertom na medzinárodnú bezpečnosť alebo geopolitické otázky, aby videl vážnosť takého „incidentu“, ako zvyknú označovať hromadnú smrť práve bezpečnostní experti, analytici, politici, ministri obrany a zahraničných vecí, hovorcovia vlád.

Čo bude nasledovať? Intervencia krajín, ktorých občania sa stali terčom bezprecedentného útoku? Intervencia Ruska, ktoré sa cíti povinné a oprávnené chrániť záujmy a aj holý život etnických Rusov na východe Ukrajiny?

Doteraz to nebolo až také vážne, pretože napriek tomu, že sa konflikt odohráva v susediacej krajine, je to stále „ďaleko“ a vlastne sa nás to až tak „netýka“. Máme predsa „svoje“ starosti a predsa každý by sa mal v prvom rade postarať sám o seba. Rozumej, aj každá krajina by si mala vyriešiť svoje problémy „doma“ , sama. Veď kto pomohol pri okupácii v auguste 1968 nám?

História sa opakuje. V júli 1939 sa Európania veselo zabávali. Trávili čas hrami, kúpaním sa, opaľovaním na plážach. Bolo mimoriadne príjemné a teplé leto, síce v Nemecku prebiehali akési zvláštne politické zmeny, ale predsa si Hitler nedovolí začať si niečo s medzinárodným spoločenstvom. Veď zdravý rozum hovorí, že...

Všetci vieme, čo nasledovalo. Prepadnutie Poľska. „Divná vojna“ a rozbitie Československa. Holokaust. Za prizerania sa západných veľmocí, medzinárodných organizácií. Apel na agresora, poukazujúc na zásady medzinárodného práva, zavádzajúc sankcie. Ľudia verili v šťastný koniec, pretože vojna je príliš drahé riešenie... a tá najstrašnejšia sa skončila ani nie pred dvadsiatimi rokmi... Veď ktože by si už len chcel to všetko zopakovať?

História, ktorá sa už nezopakuje?

Útoky proti Kurdom, ktorí žijú bez vlastného územia  v Iraku, v Iráne, aj v Turecku. Vojna v bývalej Juhoslávii. Vyvražďovanie podľa etnického princípu.

V týchto dňoch by mal byť ukončený medzinárodný súd so zločincami v Rwande, kde v priebehu troch mesiacov, od 6. apríla do 4. júla 1994 vyvraždili militantní Hutuovia takmer milión Tutsiov a umiernených príslušníkov vlastného kmeňa.

„Ste len Afričania...“ hovorí Nick Nolte slávnu vetu ústami generála Roméa Dallaria, opitého veliteľa zboru Modrých prilieb Paulovi Rusesabaginovi, hotelovému  manažérovi, hlavnému hrdinovi filmu Hotel Rwanda z roku 2004.

Čo majú, do čerta, spoločné Ukrajina, holokaust a genocída vo Rwande, či Juhoslávii?

A viem ja?! Prečo sme apatickí k utrpeniu iných ľudí? Prečo sa tvárime, že sa nás násilná smrť iného človeka netýka? Prečo požadujeme „sociálne istoty“ miesto hlbokých morálnych hodnôt a principiálnych postojov od našich volených zástupcov? Prečo sa v spoločnosti dostávajú na vrchol intrigáni a sociopati? Čím sú Afričania, či Ukrajinci horší od nás? A čím sme my lepší od ostatných? Kde sa v nás berie tá ľahostajnosť?

„Ako sme to mohli pripustiť?“, pýtajú sa ľudia dnes, cítiac spoluzodpovednosť za hrôzy zločinov proti ľudskosti páchaných v dvadsiatom storočí. „Ako ste to mohli dovoliť?!“, pýtame sa našich rodičov na nástup komunizmu s Československu v päťdesiatych rokoch minulého storočia. „Ako nás v tom mohli nechať samých?!“, viníme „kultúrny“ západ za normalizáciu po r. 1968...

Boje na východe Ukrajiny prebiehajú už niekoľko mesiacov. Majdan v Kyjeve sa zmenil na bojisko ešte v novembri minulého roku. Kde sú mierové sily? Čo tak asi dosiahneme „notami“ a „sankciami“? Prečo nežiadame rázne riešenia, ktoré by viedli k stabilizácii situácie a riešeniu konfliktov pokojnými cestami?

Jeden môj známy, skúsený investičný analytik a bankár mi raz povedal, že sa tu ešte bude strieľať. Dúfam, verím, že sa mýlil. Vravím verím, pretože musíme veriť, že nešťastie predsa len chodí po horách a nie po ľuďoch.

Viera... Pretože, žiaľ, na zdravý rozum, berúc v úvahu historickú skúsenosť, sa spoliehať nemôžeme...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?